NON VIDERI SED ESSE! Dionýz a Františka Andrássyovci - Vita fumus

26. októbra 1904 odprevádzal Dionýz svoju manželku na poslednej ceste z rožňavskej železničnej stanice do krásnohorského mauzólea. Bolo sychravé jesenné počasie a gróf kráčal za kočom s rakvou svojej Františky bez dáždnika, so sklonenou hlavou. Po veľkolepom obrade, ktorý celebroval arcibiskup Bubics, vniesli grófkinu truhlu do krypty, dnu ju sprevádzal už len Dionýz. Františku prežil o jedenásť rokov. Boli to roky hľadania, neustáleho spomínania, no predovšetkým konca jednej etapy našich dejín i dejín monockej vetvy rodu Andrássy. Celý grófov život sa točil okolo vedome, či nevedome budovaného kultu jeho zosnulej manželky. Okrem honosného mauzólea to bolo aj pietne múzeum na hrade Krásna Hôrka, ktoré malo pripomínať tú najcnostnejšiu ženu. V štyroch miestnostiach stredovekého hradu Andrássyovcov zhromaždil gróf všetko to, „čoho sa jej ruka dotkla a na čom spočinul jej pohľad.“ Vo Františkinom múzeu preto nájdeme drobnosti, ako je napríklad zátka zo šampanského z prvej manželskej večere, lístky na svetovú výstavu, rôzne suveníry z ciest, grófkinu peňaženku, jej šaty, topánky i pohárik, z ktorého krátko pred smrťou naposledy pila. Múzeum i s pôvodnými vitrínami z roku 1903 a tlačou vydanými inventármi je skutočne ojedinelým na našom území. Bohužiaľ v 50-tych a 60-tych rokoch 20. storočia bolo reinštalované a väčšina jeho exponátov bola umiestnená do depozitov, či jednoducho zničená. Medzi mnohými, dnes vo Františkinom múzeu nevystavenými predmetmi, boli aj doklady dobročinnosti grófskeho páru, ktorá po grófkinej smrti zintenzívnela. Dionýz zakladal sirotince, nadácie, múzeá i nemocnice pod menom svojej nebohej ženy.





V Rožňave a vo Viedni prispel nemalými čiastkami na jej mramorové pomníky, v Krásnohorskom Podhradí jej zasa dal postaviť obelisk z čierneho granitu v parčíku, ktorý nesie jej meno. Dionýz však okrem „posadnutosti“ spomienkami na svoju manželku hľadal útočisko pred okolitým nechápavým svetom i v umení. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, umenie – obrazy, predovšetkým zbieral. Jeho nemalá zbierka diel prevažne súdobých umelcov bola známa v celom Uhorsku. I keď úroveň obrazov mnohokrát neprekročila hranice akademizmu, zbierka nám dáva obraz o grófovom vnútornom svete. Nepodliehal konvenciám, neprahol po starých majstroch talianskej renesancie, či impresionistoch, zbieral to, čo sa mu páčilo, to čo potešilo jeho dušu. Netúžil po obdive, nerád sa ukazoval na verejnosti. Pravdepodobne aj výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí bola iniciovaná Sulyovszkym. Galéria bola postavená v rokoch 1908 – 1909 podľa projektov Dezidera Hültla z Budapešti a svojmu účelu slúžila až do roku 1913, kedy boli po Dionýzovej smrti obrazy na základe jeho testamentu prevezené do Budapešti. Išlo skutočne o modernú obrazáreň s teplovzdušným vykurovaním, klimatizáciou a elektrickým osvetlením. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na grófove náklady. Koncom zimy v roku 1913 Dionýz ochorel na bronchitídu, preto odcestoval do Palerma na Sicíliu za lepšími klimatickými podmienkami. Zlepšenie sa však nedostavilo a gróf ochorel na zápal pľúc, ktorý sa mu stal osudným. Dionýz Andrássy zomrel 26. (27.) februára 1913 vo veku 78 rokov a pod hrdým stredovekým hradom sa opäť zopakoval „veľký krásnohorský pohreb“. Jeho obrovský majetok mu umožnil stať sa tým cnostným rytierom vo vlastnom svete s vernými sluhami, no v skutočnosti „okolo neho len postávali; síce o ňom hovorili, ale bol cudzí, a umieral“ (R. M. Rilke). Pochovali ho v mauzóleu do mramorového sarkofágu, ktorý zdobí symbol vznešeného páva a verného psa. Na jeho hrobe je napísané: VITA FVMVS – Život je dym!

NON VIDERI SED ESSE! Vita Fumus

26. októbra 1904 odprevádzal Dionýz svoju manželku na poslednej ceste z rožňavskej železničnej stanice do krásnohorského mauzólea. Bolo sychravé jesenné počasie a gróf kráčal za kočom s rakvou svojej Františky bez dáždnika, so sklonenou hlavou. Po veľkolepom obrade, ktorý celebroval arcibiskup Bubics, vniesli grófkinu truhlu do krypty, dnu ju sprevádzal už len Dionýz. Františku prežil o jedenásť rokov.

Boli to roky hľadania, neustáleho spomínania, no predovšetkým konca jednej etapy našich dejín i dejín monockej vetvy rodu Andrássy. Celý grófov život sa točil okolo vedome- či nevedome budovaného kultu jeho zosnulej manželky. Okrem honosného mauzólea, to bolo aj pietne múzeum na hrade Krásna Hôrka, ktoré malo pripomínať tú najcnostnejšiu ženu. V štyroch miestnostiach stredovekého hradu Andrássyovcov zhromaždil gróf všetko to, „čoho sa jej ruka dotkla a na čom spočinul jej pohľad.“

Vo Františkinom múzeu preto nájdeme drobnosti, ako je napríklad zátka zo šampanského z prvej manželskej večere, lístky na svetovú výstavu, rôzne suveníry z ciest, grófkinu peňaženku, jej šaty, topánky i pohárik, z ktorého krátko pred smrťou naposledy pila.

Múzeum i s pôvodnými vitrínami z roku 1903 a tlačou vydanými inventármi je skutočne ojedinelým na našom území. Bohužiaľ v 50-tych a 60-tych rokoch 20. storočia bolo reinštalované a väčšina jeho exponátov bola umiestnená do depozitov, či jednoducho zničená.

Medzi mnohými, dnes vo Františkinom múzeu nevystavenými predmetmi, boli aj doklady dobročinnosti grófskeho páru, ktorá po grófkinej smrti zintenzívnela. Dionýz zakladal sirotince, nadácie, múzeá i nemocnice pod menom svojej nebohej ženy. V Rožňave a vo Viedni prispel nemalými čiastkami na jej mramorové pomníky. V Krásnohorskom Podhradí jej zasa dal postaviť obelisk z čierneho granitu v parčíku, ktorý nesie jej meno.

Dionýz však okrem „posadnutosti“ spomienkami na svoju manželku hľadal útočisko pred okolitým nechápavým svetom i v umení. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, umenie – obrazy, predovšetkým zbieral. Jeho nemalá zbierka diel, prevažne súdobých umelcov, bola známa v celom Uhorsku. I keď úroveň obrazov mnohokrát neprekročila hranice akademizmu, zbierka nám dáva obraz o grófovom vnútornom svete. Nepodliehal konvenciám, neprahol po starých majstroch talianskej renesancie či impresionistoch, zbieral to, čo sa mu páčilo, to čo potešilo jeho dušu. Netúžil po obdive, nerád sa ukazoval na verejnosti.

Pravdepodobne aj výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí bola iniciovaná Sulyovszkym. Galéria bola postavená v rokoch 1908 – 1909 podľa projektov Dezidera Hültla z Budapešti a svojmu účelu slúžila až do roku 1913, kedy boli po Dionýzovej smrti obrazy na základe jeho testamentu prevezené do Budapešti. Išlo skutočne o modernú obrazáreň s teplovzdušným vykurovaním, klimatizáciou a elektrickým osvetlením. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na grófove náklady.

Koncom zimy v roku 1913 Dionýz ochorel na bronchitídu, preto odcestoval do Palerma na Sicíliu za lepšími klimatickými podmienkami. Zlepšenie sa však nedostavilo a gróf ochorel na zápal pľúc, ktorý sa mu stal osudným. Dionýz Andrássy zomrel 26. (27.) februára 1913 vo veku 78 rokov a pod hrdým stredovekým hradom sa opäť zopakoval „veľký krásnohorský pohreb“.

Jeho obrovský majetok mu umožnil stať sa tým cnostným rytierom vo vlastnom svete s vernými sluhami, no v skutočnosti „okolo neho len postávali; síce o ňom hovorili, ale bol cudzí, a umieral“ (R. M. Rilke). Pochovali ho v mauzóleu do mramorového sarkofágu, ktorý zdobí symbol vznešeného páva a verného psa. Na jeho hrobe je napísané: VITA FUMUS – Život je dym!

Krásna Hôrka - Turci, večná láska

Gemerský hrad Krásna Hôrka je od roku 1961 Národnou kultúrnou pamiatkou. Stojí na vŕšku pár kilometrov za Rožňavou smerom na Košice. Najstaršia časť je približne z konca 13. storočia, majiteľmi a staviteľmi boli rody Máriássyovcov a Bebekovcov. Rozsiahlu renesančnú prestavbu začal v roku 1546 František Bebek v súvislosti s tureckými nájazdami. Sprievodcovia na hrade hovoria, že Turci hrad nikdy nedobyli. Boli však v podhradí a ostalo po nich dodnes dosť exponátov.

Aristokrat Dionýz Andrássy na Spiši

"Do radov vzácnych osobností, ktorí svoju dobročinnosť prejavovali bez nároku na vďaku alebo odplatu patril aj Dionýz Andrássy (1835 - 1913). Andrássyovci boli uhorským magnátskym rodom pochádzajúcim zo Sedmohradska. Koncom 16. storočia sa usadili v Uhorsku a rozdelili sa do dvoch vetiev: staršiu betliarsku a mladšiu monockú. Posledným mužským potomkom monockej vetvy bol práve gróf Dionýz Andrássy, ktorý sa narodil 18. novembra 1835 v Krásnohorskej Dlhej Lúke," uviedol Kamil Tomčofčík zo Spišského múzea.

Predsezónny cestovný ruch - niet sa čím chváliť

Sprievodcovia na hrade sú tiež neveľmi vybavení na komunikáciu so zahraničnými turistami. Na Krásnu Hôrku chodievajú najmä maďarskí turisti, keď sme tam boli my, bolo už aj dosť poľských. Výklad k prehliadke majú po maďarsky vytlačený na papieri, ktorý dávajú maďarským návštevníkom. Poľský turista sa pýtal sprievodkyne, ako bola miestnosť vykurovaná a či v nej nebolo zima. Nerozumela mu ani pol slova. Nebolo by užitočné vyrobiť taký tlačený výklad aj po poľsky?
Okrem toho je nedomyslené aj fotografovanie, fotiť sa dá po zaplatení poplatku - nesmie sa fotiť so statívom, s bleskom sa dá. Prosím vás, neškodilo by menej tým starým obrazom fotenie zo statívu bez blesku?

Krásna Hôrka sa ocitla v stredoveku

Efektnou salvou z dela umiestneného na hrade Krásna Hôrka sa v sobotu na poludnie začali Krásnohorské renesančné dni. Z hradu zišli k poddaným "ich kráľovské veličenstvá", sprevádzané dvoranmi, aby požehnali svojmu rytierovi v deň jeho svadby. Sobášu sa prizerala asi tisícka ľudí, ktorí sa na pravé poludnie akoby mávnutím čarovného prútika našli v stredoveku. A bolo si veru treba dávať pozor, aby ste sa zrazu neocitli v dráhe strely lukostrelcov, medzi nahnevanými rytiermi bojujúcimi o priazeň spanilej dámy, či pred nabitými mušketami. Z hradu sa dovalili nebezpeční Turci a fakíri šľahali ohne na všetkých, ktorí by im chceli odlákať brušné tanečnice.

Úder mečom do hlavy-Krásnohorské renesančné dni 2007

II. Krásnohorské renesančné dni 8., 9., 10. jún 2007

Fotogaléria II. Krásnohorské renesančné dni 8., 9., 10. jún 2007

Krásnohorské Podhradie zažije opäť stredovek

Obdivovatelia histórie, dobových kostýmov, šermu, mušketierskych súbojov a stredovekých únosov žien si prídu na svoje už v tento víkend. Občianske združenie Tri ruže z Rožňavy usporadúva druhý ročník Krásnohorských renesančných dní, ktoré v sobotu napoludnie odštartuje salva z diel umiestnených na hrade Krásna Hôrka.

Siedmaci z Pukanca na školskom výlete v Slovenskom raji

Ďalšou zastávkou bol hrad Krásna hôrka. Je to národná kultúrna pamiatka ležiaca na východ od Rožňavy nad obcou Krásnohorské Podhradie. Jeho poslednými majiteľmi boli Andrássyovci. Po prehliadke hradu sme sa zastavili v banskom meste Rožňava a poslednou zastávkou bol kaštieľ v Betliari.