Hrad Krásna Hôrka

Stredoveké sídlo rodu Andrássy

         Malebná gemerská krajina v srdci Slovenska bola oddávna považovaná za malú Európu, či za uhorské kráľovstvo v malom. Jej vrchy, doliny a mestečká stali sa dejiskom našich - európskych dejín. Počas druhej svetovej vojny, no predovšetkým po nej siahla na naše slovenské kultúrno-historické dedičstvo ťažká ruka osudu i nastávajúcej doby. Ani „večné“ základy socialistického režimu budované už na existujúcich múroch bohatej kultúry nepohltili a nezničili všetko čo nám zanechali naši predkovia. No predsa sa dnes môžeme tešiť len z niekoľkých takmer úplne zachovalých hradov, jedným z nich je Krásna Hôrka. Unikátne zbierky hradného múzea a premeny architektúry lákajú návštevníkov takmer z celého sveta. Vyberte sa s nami na cestu poznania našej histórie a umelecko-historického dedičstva prostredníctvom stredovekého rodového hradu Andrássyovcov.

Čo môžeme vidieť na hrade

         Ako sme to už v úvode naznačili, Krásna Hôrka patrí medzi tých zopár profánnych pamiatok na Slovensku, ktoré nepodľahli vojnovému a povojnovému plieneniu. Základ zbierkového fondu tvoria predovšetkým zbrane, ktoré tu boli vystavované už v 19. storočí. Mimoriadne hodnotné sú dnes pre nás súdobé fotografie zariadených hradných interiérov z prelomu 19. a 20. storočia dokumentujúce vzhľad starej expozície.

         Prehliadka hradu začína v dolnom hrade, kde pozornosť púta predovšetkým pôvodná hradná kuchyňa so zaujímavým obrazom Božieho oka, ktoré malo zabrániť krádežiam v duchu zásady Božie oko všetko vidí.... Medzi unikáty patria aj tzv. basetové rohy vystavené v malom hudobnom salóniku. Sú dielom bratislavského rodáka Theodora Lotza dvorného nástrojára. Na svete sa nachádza 8 takýchto „rohov“ a na Krásnej Hôrke sú tri!

         Po prehliadke dolného hradu nasleduje prehliadka horného hradu a severozápadnej bašty, kde je vystavený pozoruhodný pohrebný koč grófky Františky, manželky Dionýza Andrássyho. Koč je secesný a je dielom mníchovského majstra Karla Weinbergera z roku 1904.

         Prehliadková trasa pokračuje v starých bebekovských objektoch a v gotickej veži, kde sú sústredené zbrane a brnenia prevažne zo 16. a 17. storočia. Expozícia gotického paláca dokumentuje 16. – 17. storočie, teda obdobie tureckej nadvlády v Uhorsku. V malej miestnosti paláca sa nachádza mimoriadne vzácne renesančné kreslo z roku 1450, pochádzajúce z Rimini z pozostalosti Sigismonda Malatestu.

         Z gotického paláca sa spojovacou chodbičkou presunieme do tzv. Rákocziho traktu (stredného hradu). Tu nás čakajú vzácne zbierky historického nábytku, zväčša z 18. a 19. storočia. Medzi nábytkovými zbierkami však vyniká veľmi hodnotná rannobaroková skriňa zo začiatku 18. storočia, o ktorej legenda tvrdí, že je svadobným darom Františka Rákocziho Žofii Serédyovej. Farebnosť týmto pomerne skromne pôsobiacim interiérom dodávajú portréty členov rodu ale i žánrové maľby. Nachádzajú sa tu diela Žigmunda Vajdu, Andora Borútha, Štefana Dorfmeistra, Carla von Sales, Francesca Nocile… Medzi najvzácnejšie zbierky patrí tabuľová maľba – portrét anglosaského kráľa, mučeníka sv. Oswalda, patróna počasia od talianskeho renesančného majstra Jacopa Barbariho z roku 1500. Pozornosť si zaslúži aj olejomaľba levočského klasicistického maliara Jozefa Czauzika z roku 1823, ani nie pre svoje výtvarné kvality ako skôr pre kurióznosť zachytenej témy. Obraz s názvom „Zriedkavý príklad dlhého života v Uhorsku“ zachytáva Jána Rovina a jeho manželku Sáru. Z maďarského textu pod figúrami starcov sa dozvedáme, že Ján žil 172 rokov, jeho manželka 164 a v spoločnom šťastnom manželstve prežili 147 rokov!

         Ďalšie miestnosti dokumentujú život grófky Františky – sme v pietnom múzeu, ktoré tu zariadil jej manžel Dionýz rok po jej smrti v roku 1903. Sústredil sem všetky tie predmety, ktorých sa jej ruka dotkla a na ktorých spočinul je pohľad. I tu nájdeme vzácne diela úžitkového umenia z 18., 19. a 20. storočia, šaty grófky, jej módne doplnky i posteľ, na ktorej 26. októbra 1902 v Mníchove zomrela.

         Cez malé nádvorie sa dostaneme do prízemných priestorov stredného hradu, ktoré Dionýz dal pretvoriť na rodinnú kryptu. Je tu pochovaných 16 členov rodu. Posledný pohreb sa tu konal v roku 1991, kedy sem na večný odpočinok umiestnili pozostatky grófky Ilony Andrássyovej (1917 – 1990) z betliarskej vetvy, ktorá žila vo vyhnanstve v Budapešti. V hrobke sa nachádzajú dva pozoruhodné antické rímske sarkofágy z 2 storočia po Kr. Jeden je zdobený postavami puttov, medzi ktorými sa nachádza nápis, v ňom je pochovaný Karol IV, ktorý zomrel 22 ročný v roku 1910. Druhý, prázdny je bez výzdoby a textu. 19. storočie tiež zanechalo v krypte pamiatky v podobe krásnych epitafov a sarkofágov. Nie je bez zaujímavosti mohutný mramorový reliéf od významného sochára Juraja Zalu, ktorý bol určený pre náhrobok grófa Júliusa Andrássyho st. Gróf ako ministerský predseda uhorskej vlády a palatín Uhorska korunoval cisára Františka Jozefa I. za uhorského kráľa jeho manželku Alžbetu zvanú Sissi za uhorskú kráľovnú. Neskôr sa stal ministrom zahraničných vecí rakúsko – uhorskej monarchie. Július Andrássy je však pochovaný na svojom panstve v Trebišove.

         Prehliadka hradu sa končí v kaplnke, kde je vystavené telo Žofie Serédy. Na severnej a južnej stene kaplnky sú umiestnené dva veľké, bohato zdobené a polychrómované pohrebné štíty – mortuária Andrássyovcov a Pálffyovcov.

         K tomu, aby sme si vedeli utvoriť ucelený obraz o histórii a obrovskej pozostalosti rodu Andrássy je takmer nevyhnutné navštíviť aj galériu a mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí i kaštieľ a rozsiahly anglický park v Betliari.

© Július Barczi