„Gemerská Ravenna“

Mauzóleum Františky a Dionýza Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí

         "Nevieme sa nabažiť pohľadu na mramorové steny; keby tieto mramorové zrkadlá rozsievali lúče slnka snáď by sme sa cítili ako v paláci víl..." (Rozsnyói hiradó, 30. október 1904)

         Tým „rozprávkovým palácom“ je mauzóleum Františky a Dionýza Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí – unikátna secesná pamiatka dokončená v jeseni roku 1904. Stavbu obklopenú rozsiahlym parkom, s hodnotnou exteriérovou i interiérovou výzdobou, my Gemerčania vnímame ako bežnú každodennú skutočnosť. Málokto z nás si uvedomuje, že toto mauzóleum je ojedinelým objektom, na ktorom boli použité, do secesného tvaroslovia pretavené prvky ranokresťanského a čiastočne aj staroorientálneho umenia. Zároveň je jednou z mála realizácií na Slovensku zo začiatku 20. storočia, ktorá je výsledkom práce predstaviteľov mníchovského jugendstilu a nie viedensko–budapeštianskeho prúdu secesie, ktorý priamo pôsobil na naše územie.

          Prečo sa hlavnou inšpiráciou tvorcov stala páve severotalianska Ravenna – mesto z prvých storočí nášho letopočtu? Príčinu treba hľadať zrejme v romantizme v 19. storočí, kedy sa oživil záujem o toto tajuplné „lagúnovité“ mesto, ktoré bolo budované ako rímsky prístav na nánosoch. V období stredoveku (úpadku Ravenny) to spôsobilo doslovné ponáranie sa cenných pamiatok mesta do bahna. Ravenna svojim vzhľadom a záhadnou, mystickou atmosférou priťahovala romantikov z celej Európy – napríklad aj lorda Byrona. Predpokladáme teda, že Ravenna neobišla pozornosť ani grófa Dionýza a jeho manželky Fratišky Hablawetzovej, ktorých záľubu v cestovaní po Taliansku dokumentujú aj početné zbierky SNM – Múzea Betliar. Zaujímavé však je, že práve o Ravenne sa zatiaľ medzi týmito pamiatkami nenašla žiadna zmienka.

         Gróf Dionýz Andrássy (1835-1913), staviteľ mauzólea v Krásnohorskom Podhradí, bol posledným mužským potomkom mladšej - dlholúckej vetvy Andrássyovcov, jedného z najvýznamnejších rodov bývalého Uhorska a neskôr i rakúsko – uhorskej monarchie. Začiatkom 60. rokov 19. storočia sa mladý gróf počas viedenských štúdií zoznámil so svojou budúcou manželkou – Viedenčankou Františkou Hablawetzovou (1838-1902), dievčaťom meštianskeho pôvodu, dcérou Franza Hablawetza a Barbory Doslerovej. Aj napriek nesúhlasu Dionýzových rodičov grófa Juraja IV. a grófky Františky Königsegg von Aulendorf Dionýz s Františkou uzavreli 6. apríla 1866 v Pise manželstvo. Dionýz týmto morganatickým sobášom porušil šľachtické tradície, preto bol z rodu vydedený. S manželkou sa utiahli do zahraničia, kde striedavo žili v Mníchove a vo Viedni. Grófsky pár však veľa cestoval, často sa vracali i do Pisy, a môžeme predpokladať, že navštívili aj Ravennu. Je známou skutočnosťou, že práve v období romantizmu v 19. storočí sa oživil záujem o toto „lagúnovité a tajuplné“ mesto z prvých storočí nášho letopočtu. Dionýz si mohol zamilovať ravennskú architektúru a umenie, a to až do takej miery, že sa neskôr rozhodol pre monumentálnu a žiarivú hrobku podobne ako Theodorichovo mauzóleum a s vnútornou výzdobou očarujúcou ako mozaiky v mauzóleu Gally Placidie, či v ďalších ravennských kostoloch.

         V roku 1871 zomiera Dionýzov jediný brat Juraj V., a o rok na to aj jeho otec. Keďže nebolo iného mužského potomka (Dionýz mal ešte dve sestry Máriu a Alžbetu), veľký fideikomisný majetok podľa vtedajšieho uhorského práva zdedil Dionýz. Späť do Uhorska sa však už nikdy natrvalo nevrátil.

         Toto obrovské dedičstvo pravdepodobne nenarušilo pokojný osobný život manželov ani napriek tomu, že nemali potomkov. Možno práve preto sa rozhodli pomáhať cudzím deťom, sirotám, vdovám, starým a chudobným ľuďom. Viaceré súdobé pramene dokazujú, že iniciátorkou mnohých darov bola Františka, po jej smrti zintenzívnela Dionýzova dobročinnosť, no naďalej v mene jeho nebohej manželky. Niekoľko miliónov korún zo svojho majetku venoval na stavbu škôl, nemocníc, sirotincov, chudobincov, múzeí... Andrássyovci boli prví v Uhorsku, ktorí začali vyplácať v roku 1898 dôchodky zamestnancom svojho veľkostatku. Ich dobročinnosť zasahovala územie dnešného Rakúska, Maďarska, no predovšetkým Slovenska.

         Manželstvo Dionýza a Františky trvalo 36 rokov. Ukončila ho Františkina smrť dňa 26. októbra 1902 v Mníchove, kde aj bola dočasne pochovaná. Grófa ovládla ľútosť a hlboký smútok; nesmútil len on, ale aj celé rožňavské okolie. Pre svoju manželku sa rozhodol postaviť samostatnú veľkolepú hrobku, v ktorej chcel byť tiež pochovaný po jej boku. Preto treba túto stavbu chápať ako prejav nesmiernej vďaky a nikdy nehynúcej lásky k milovanej žene od úprimne smútiaceho manžela, ktorý napísal:

          "Precítený hlbokými pocitmi veľkej vďačnosti, milosti a bezhraničnej lásky, požehnaným pozostatkom mojej drahej ženy a na dôkaz môjho večne trvajúceho žiaľu staviam tento panteón."

         Projektovania stavby sa ujal hneď v roku 1902 budapeštiansky profesor architektúry Győző Czigler. Podľa jeho návrhov mala byť hrobkou jedna z bášt stredovekého hradu Krásna Hôrka alebo samostatná stavba na grófovom panstve. Dionýz však pred Cziglerovými návrhmi uprednostnil návrhy skupiny mníchovských umelcov. So stavebnými prácami sa začalo v marci v roku 1903 a hrobka bola aj s okolitým parkom postavená za jeden a pol roka. Presne na druhé výročie úmrtia Františky sa konal tzv. veľký krásnohorský pohreb, kedy boli grófkine telesné pozostatky prevezené z Mníchova a s veľkou slávou uložené do mauzólea. Dionýz prežil svoju manželku o 11 rokov, zomrel v roku 1913 v Palerme na Sicílii a tiež bol pochovaný v mauzóleu.

         Projektantom mauzólea bol vtedy iba 28 ročný Richard Berndl (1875-1955), profesor na umelecko – priemyslovej škole v Mníchove. Stavbu viedol Eduard Schmucker, sochársku výzdobu exteriéru i interiéru vytvoril Max Frick, maliarske práce a návrhy na mozaikovú výzdobu sú dielom Karla Throlla, oltárnu výbavu spolu s ďalšími zlatníckymi prácami zhotovil Adolf Mayrhofer. Veľkú úlohu pri výstavbe mauzólea a riadení Dionýzovho panstva zohral István Sulyovszky. On vydával peniaze, rozdeľoval grófove dary a vytváral „kult Františky“ v kraji, ktorý prakticky nepoznala spolu s vďačnými Gemerčanmi, Zemplínčanmi, či Abovčanmi, tí sa o svojej dobrodinke dozvedali len z kvetnato napísaných novinových článkov.

© Július Barczi